• SK | 
  • EN | 
  • HU

Rozprávka o láske Brala a Vodičky

Kde bolo, tam bolo, za siedmymi horami, za siedmymi dolinami, bola raz krajina, ktorá sa nazývala Gemersko. Veríte, či nie, aj ja som to len počula, lebo to bolo veľmi dávno, že v tej krajine bolo veľké more. Jedného slnečného dňa sa z hlbín mora vynoril obrovský kamenný šuhaj BRALO. Bol oveľa vyšší ako kostolná veža a oveľa väčší, než si vieme predstaviť. Siahal od Gemerskej Hôrky až po Jasov a to je aj medzi kamarátmi dobrých 70 km. Chodili mu na obdiv zo široka – ďaleka. Ešte aj slniečko užaslo, keď ho zazrelo a s radosťou uprelo hrejivé lúče na BROLOV dlhý, rovný, biely chrbát. Jedného krásneho dňa, keď sa BRALO práve vyhrievalo na slniečku, prišla sa na neho pozrieť aj krehučká a prítulná slečna VODIČKA. A stalo sa, čo sa nemalo. VODIČKA nevedela odolať BRALOVI. Hneď sa do neho zaľúbila. Pritúlila sa k nemu, rozkošne sa rozliala po BRALOVOM krásnom teplom chrbte. Zmyla z neho prach. Vymyla mu rany a žblnkotala mu do uška tie najnežnejšie pesničky. Ani BRALOVO nebolo treba viac, tak sa zamiloval do VODIČKY, že ich už nevedelo rozdeliť ani sto hromov. Silný kráľ kamenného sveta burácal od hnevu! Kráľovná vôd ronila more sĺz! „Čo ste to len vymysleli? BRALO je kameň! Silný a nepoddajný! VODIČKA je maličká a krehučká! Nič dobré z takého vzťahu nevzíde!“ Keďže svet ich lásku odsúdil, ukryli ju pred svetom. BRALO nalomilo svoje pevné skaly a VODIČKA sa zošmykla do jeho vnútra. Tam ho ďalej hladkala a láskala a spievala mu najnežnejšie pesničky, aké môže zo seba vyladiť iba VODIČKA. BRALO sa od toľkej lásky rozpúšťalo, vyrovnávalo svoje ostré hrany, aby VODIČKE neubližovali a púšťalo VODIČKU stále ďalej a ďalej do svojho vnútra. A roky plynuli. Svet už dávno zabudol na ich konfliktnú lásku. Len vtedy spozornel, keď sa narodili ich deti: planiny. Bolo ich šesť: najväčšie sa volalo Silická planina, potom nasledovali: Horný vrch, Dolný vrch, Plešivecká planina, Koniarska planina a najmenšie Hôrka. Bolo maličké a okrúhlučké, ale malo všetko, čo mali veľké planiny. Deti sa nerozpŕchli do sveta, ako je to dnes zvykom, ale zostali blízko seba. Aj dnes ich delia len doliny riek a potokov. Planiny od otca zdedili krásny rovný chrbát, o ktorého biele skaly sa slniečko rado upiera. Od mamky láskavú prispôsobivosť a starostlivú tvorivosť. KRAS takto ľudia nazvali tvorivú lásku BRALA a VODIČKY. Miesto, kde dnes žijú ich deti planiny Gemersko-Turňanským krasom. Planiny do svojich útrob navždy zavreli ich dojímavú lásku. Tá v nich dodnes tvorí malé zázraky jaskyne. Lebo láska dokáže zázraky! Láska hory prenáša! Najväčšie dieťa: Silická planina už ukázalo svoje deti. Kto by ich nepoznal? Domickú, Gombaseckú a Krásnohorskú jaskyňu. Pozná ich celý svet a ľudia ich chodia obdivovať. O tom, že sa aj v útrobách ostatných planín niečo deje, hovoria hlasné trúby: ponory a krasové vyvieračky. Nikde v krase tak hlasne trúby nekričia a vytrvalo neupozorňujú, ako práve na úpätí Hôrky. Ponor pod kamenným mostom a krasové vyvieračky: Pivničná diera, Malá studňa, Prameň, či Dedinská studňa neklamú. Upozorňujú! V tele Hôrky sa rodí nový zázrak! Kvapľová jaskyňa! Ešte nevieme aká je, ešte ju nepoznáme, ešte ju Hôrka pred nami ukrýva. Bojí sa, aby sme ju nezničili. Však ju milióny rokov tvorila krehká láska BRALA a VODIČKY. Čaká, kým sa tu objavia citliví a starostliví ľudia, ktorí jej neublížia.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 12:00 12:30 - 15:30
Utorok: 08:00 - 12:00 12:30 - 17:30
Streda: Nestránkový deň
Štvrtok: 08:00 - 12:00 12:30 - 15:30
Piatok: 08:00 - 12:00 12:30 - 13:30

Fotogaléria

Kalendár udalosti

Sociálna sieť

Partnerská obec

Pečať rozvoja

DCOM

DCOM